Fotografia pre mňa nezačala fotoaparátom.
Začala oveľa skôr, kreslením malých obrázkov, ktoré som dával ľuďom (hlavne spolužiačkam) len preto, aby som im vyčaril úsmev. Vtedy som ešte netušil, že práve toto je to, čo budem robiť celý život. Len som cítil, že keď niečo vytvorím a niekoho to poteší, tak to má zmysel.
A potom prišiel moment, ktorý mi zmenil smer.
Stál som pred rozhodnutím – iPhone alebo moja prvá zrkadlovka Nikon D40x.
Vtedy mi mama povedala vetu, ktorú mám v sebe dodnes:
„Kúp si zrkadlovku. Telefón si kúpiš kedykoľvek.“
„Kúp si zrkadlovku. Telefón si kúpiš kedykoľvek.“
V tej chvíli som to možno ešte úplne nechápal, ale práve tam sa začala moja cesta.
Cesta, ktorá nebola o technike, ale o pocite.
Prvú zrkadlovku som mal požičanú od priateľky (dnes už mojej manželky) a práve tam vznikli moje prvé vážnejšie fotografie. A som rád, že som vtedy nezvolil cestu „byť frajer medzi kamarátmi“, ale cestu, ktorá mala zmysel.
Dnes držím v rukách techniku, ktorá mi umožňuje zachytávať to, čo sa nedá zopakovať úsmevy, pohľady, tiché momenty medzi slovami. Všetko to, čo si ľudia často ani neuvedomujú, kým sa to nezmení na spomienku.
A presne o to mi ide.
Aby tie chvíle nezmizli.
Tak ako kedysi moje malé kresby darované len preto, aby niekto mal krajší deň.
Poďme spolu vytvoriť spomienku, ktorá ti spraví krajší deň.